Slovo služba malo v časoch Ježišových trochu jednoduchší kontext, než v akom ho používame dnes. Mocných onoho času ani nenapadlo sa tváriť, že niekomu slúžia. Vtedy toto slovo označovalo postavenie ľudí, ktorí boli nútení hrdlačiť pre druhých. Bola to pre nich ponižujúca životná nevyhnutnosť. Bolo skôr normálne túžiť po oslobodení sa spod toho postavenia. Preto Kristova výzva učeníkom, aby sa postavili do služby druhým, bola útokom na ich vnímanie reality. Na ich márnomyseľnosť. Po dvoch tisícročiach však o službe hovoria politici, najrozličnejší šéfovia, predstavitelia cirkví, skrátka kade kto sa hrdo vyťahuje, ako všetko, čo robí, je služba. Ibaže veľmi často sa tým prikýva veľmi osobný záujem zapáčiť sa. Získať obdiv, hlas, proste v konečnom dôsledku čosi pre seba. Tak trochu pokrytectvo. Kto však chce slúžiť naozaj, tak, ako o to Ježiš požiadal svojich učeníkov, tomu musí ísť o dobro toho, komu slúži. Bez toho, aby od toho očakával niečo pre seba. Ako matka, čo obetuje všetko pre svoje malé dieťa. Je to i po tisícročiach stále výzva.