Henry Kissinger sa včera dožil sto rokov. Dodnes s potešením čítam jeho knihy. Veľmi pozorne sledujem aj jeho už pomerne vzácne, ale stále veľmi výstižné komentáre k súčasnému svetu. Neviem, v akom stave je jeho telesná schránka, ale hlava mu nepochybne ešte slúži. A aká to je hlava! Po celé desaťročia ovplyvňoval politiku USA a čiastočne aj celého Západu. Je to muž, ktorý v zložitých konfliktoch jadrovej éry dokázal nachádzať východisko i tam, kde ho už iní nevideli. I vďaka nemu sa studená vojna nepremenila na horúcu. Niektorí vravia, že bol pragmatik, pre ktorého zásady neboli vždy sväté. V každom prípade sa však od jeho realizmu a neskutočnej odvahy hľadať v každej situácii použiteľnú cestu, môžeme i dnes veľmi veľa učiť. „Štátnici iste musia predovšetkým strážiť záujmy svojej vlastnej krajiny. Tí najmúdrejší, ktorí sú z dlhodobého hľadiska tiež najúspešnejší, však chápu, že vydržia iba tie dohody, na dodržiavaní ktorých má záujem i druhá strana,“ napísal kedysi Kissinger. Je v tom isto kus pragmatizmu, ale v pozadí za týmto postojom sa črtá i veľmi hlboká zásada, potrebná pre spolužitie ľudí. Kissinger jej bol po celý svoj bohatý život verný. Ako len by sa nám tento kissingerovský realizmus hodil i na našom malom, rozhádanom Slovensku! Vlastne neviem, čo sa praje ľuďom pri stovke, ale dovolím si familiárne, a tak ako sme to vravievali, keď sme boli ešte deti: „Henry, nech ťa Pán Boh živí!“