Pohoršovať sa nad tým, ako sa správa prezident Ivan Gašparovič veľký význam nemá. Iniciatívy na jeho odvolanie sú nerealistické. To, čo však rok pred voľbami novej hlavy štátu zmysel má, je zamyslieť sa nad tým, aký by vlastne človek na čele štátu, s priamym mandátom svojho ľudu, mal byť. Pretože nám tu podsúvajú mýtus, že prezident na základe našej ústavy, je takzvaným slabým prezidentom. Mal by údajne predovšetkým reprezentovať, a hlavne, nepliesť sa do politiky. Ľudia ale inštinktívne očakávajú, že hlava štátu by mala byť osobnosťou. Lenže to je kvadratúra kruhu. Slabý prezident, ktorý by bol zároveň osobnosťou, v reálnom politickom prostredí nemôže byť. Ak väčšina našich voličov podľahla mýtu o prezidentovi, ktorý by nemal byť tvorcom vlastnej politickej línie, tak sa potom nečudujme, keď potom v podmienkach tvrdého politického zápasu nie je schopný zvládnuť ani takú triviálnu ústavnú operáciu, ako je vymenovanie generálneho prokurátora.
To, že o úrad generálneho prokurátora sa vedie medzi politickými stranami zápas, je normálne. Žijeme v pluralitnej demokracii, kandidáta na tento úrad volí parlament, a v parlamente túto pluralitu reprezentujú politické strany. Prezident sa preto svojim konečným rozhodnutím o generálnom prokurátorovi nemôže postaviť niekde mimo tohto politického zápasu. Každé jeho zaváhanie, či neschopnosť demokraticky komunikovať, a hlavne jeho dlhodobá nespôsobilosť zaujať politicky zrozumiteľné vlastné stanovisko, tento zápas iba zostruje. A podkopáva autoritu hlavy štátu.
Politickým stranám i rozličným záujmovým skupinám však prezident, ktorý predovšetkým prestriháva pásky a reprezentuje na kadejakých spoločenských podujatiach, vyhovuje. Nechcú hlavu štátu, čo bude vstupovať do ich zápasov a zaujímať nezávislé stanoviská. A nedaj Bože, odhaľovať pozadie ich temnejších záujmov. Tí, ktorým takýto prezident vyhovuje, sa zvyčajne vyhovárajú na ústavu. Vraj mu náš základný zákon nedáva kompetencie, ktoré takzvaný silný prezident máva. I takýto argument je nezmysel. Demokratická ústava nikdy nerobí z hlavy štátu absolutistického panovníka. Moc v demokratickom štáte musí byť rozdelená. A u nás nemáme ani americký prezidentský režim, v ktorom je prezident šéfom výkonnej moci. Nášho prezidenta náš základný zákon charakterizuje ako hlavu štátu. Nič viac, ale hlavne ani nič menej. A pri silnom prezidentskom mandáte to vôbec nie je málo.
Veľkí štátnici sa nestali veľkými preto, lebo mali silné kompetencie. Muži a ženy, čo dokázali svetu a svojim národom poslúžiť tak, že na nich potom ďalšie generácie spomínali s hrdosťou, porozumeli nástrahám svojej doby a mali odvahu im čeliť. Boli to vždy tvorcovia skutočnej politiky. V ich činnosti nešlo nikdy o partajné handle, ani o populistické nadbiehanie tomu, čo práve ľudia, či médiá chceli počuť. Mali odvahu vstupovať do zápasov, do ktorých sa iným nechcelo. Kde mali iní strach. Ak raz bude mať takúto intelektuálnu výbavu a osobnú odvahu hlava štátu, u nás prezident, tak to bude silný prezident. A to bez ohľadu na to, v koľkých agendách mu ústava umožňuje samostatne rozhodovať. Prezident, ktorý dokáže byť tvorcom politiky sa môže stať v nepokojnej dobe, a predovšetkým v kritických chvíľach, pre svoj národ požehnaním. Môže prinášať pokoj tam, kde je panika, víziu tam, kde stranícka politika improvizuje a hľadá krátkodobý prospech, a odvahu tam, kde je nutné sa zomknúť a naozaj bojovať.
Prezidenta, ktorý nedokáže byť tvorcom politiky, hlavu štátu, ktorá je len akýmsi procedurálnym ústavným protokolistom, vlastne ani nepotrebujeme. V kritických chvíľach môže dokonca niekedy i zavadzať.
O rok budeme na Slovensku vyberať nového prezidenta. Bolo by dobre, keby sme sa pokúsili nájsť a vybrať takého, čo bude skutočným tvorcom politiky. Taký ale nespadne z neba. Štátnik môže vyrásť len v reálnych politických zápasoch. Nie zo dňa na deň, ale v zápasoch, v ktorých už preukázal schopnosť tvoriť a presadzovať líniu vlastnej politiky. Nebude sa nikdy páčiť všetkým. Takého nenájdeme. Ak však taký prezident bude, i ak ho mnohí nebudú mať riadi, napriek tomu ho však budú rešpektovať. A vo chvíli, keď začnú hlavu štátu rešpektovať i tí, čo ho nevolili, vnesie sa do života celého štátu niečo, čo nám teraz u nás dosť chýba. Niečo čo však veľmi potrebujeme. Úcta voči nášmu spoločnému domovu.