Miro Wlachovský mi k sedemdesiatke venoval knihu maďarského spisovateľa Kálmána Mikszátha, v skvelom preklade jeho otca. Názov knihy toho veľa nenapovie („Dlhé vlasy, krátky rozum“), ale pre ľudí, ktorých zaujíma verejný život na Slovensku, je to veľmi užitočné čítanie. Mikszáth sa narodil na území dnešného Slovenska a bol 28 rokov poslancom uhorského parlamentu. Až do prvých rokov 20. storočia. Veľkú politickú kariéru síce neurobil, ale geniálne zachytil ducha uhorskej politiky v dobe, keď už bola na tú dobu pomerne vyspelou parlamentnou demokraciou. Neskutočne podobnou tej našej dnešnej. Bol po celý čas poslancom vládnej strany, a za tie roky vystúpil vraj len dvakrát, ale ako píše „doma nerozlišujú poslancov podľa prejavov, ale podľa vplyvu.“
Kniha je súborom jeho dvoch noviel, ktoré sú literárnou fikciou, ale zasadenou do politickej reality jeho doby, ako aj viacerých krátkych postrehov z parlamentného života a čŕt niekoľkých osobností uhorskej politiky na poslednom prelome storočí tisícročnej ríše. Ak sa dokážeme nepozerať na toto obdobie iba očami násilnej maďarizácie (o ktorej Mikszáth samozrejme nepíše), ale sústredíme sa na mentalitu, ovládajúcu politický život, možno s prekvapením zistíme, že sme zdedili možno viac, ako by nám bolo príjemné. I oni mali svojich vydierajúcich poslancov, i vtedy si zástupcovia ľudu mysleli, že okolo nich sa točí svet. Aj oni už vedeli o tom, ako moc korumpuje človeka. Ale mali aj príklady politického majstrovstva, oddanosti ideálom a odvahy. To všetko dohromady, pár rokov po smrti spisovateľa, viedlo k tomu, že Rakúsko-Uhorsko vsadilo na zlú geopolitickú kartu, čo ho napokon rozbilo. Poučné memento. Vďaka za tento darček, vo svojich citáciách sa k nemu ešte občas budem vracať!