Pozor, teraz nebudem hovoriť o ostrých slovách, ktoré plesknú ako bič, ale nemajú koncovku. Takých tu máme habadej. Budem písať o sile jasného a včasného činu a postoja. Toto nám tu chýba.
Bolo to v období tretej Mečiarovej vlády. Tej najbrutálnejšej. Nebudem zaťažovať podrobnosťami, ale pamätám si na istú kontroverznú príhodu, ktorú vtedy KDH, pre ostatných pomerne prekvapivo a rázne vyriešilo. Bola to Mečiarova udička, hodená opozícii, aby ju rozleptávala. V našom klube sme ale nenaleteli. Konali sme hneď a tak, aby nebolo pochýb, že toto na nás neplatí. Médiá boli trochu zaskočené, lebo na ostré činy boli skôr zvyknuté u protivníka. Marián Labuda to vtedy lakonicky komentoval zhruba takto: „No všetci čakali, že kádeháci to budú riešiť uhladene a úzkostlivo, tak, ako by to robili ostatní v opozícii, ale zabudli, že v KDH sú ešte z obdobia, keď museli čeliť totalite, v podstate kovboji. Oni sa neposerú a nekašľú.“ Som presvedčený, že z veľkej miery i vďaka tejto našej letore sme potom Mečiara navždy odstavili od moci. Samým by sa nám to iste nebolo podarilo, ale tí ostatní, s ktorými sme do bitky šli, by bez tejto našej kovbojskej nátury, úspešní istotne neboli.
Dnes žijeme v dobe, keď by sme trochu tej kovbojskej smelosti u tých, čo si ešte ctia Božie a ľudské zákony, čo hľadajú spravodlivosť a usilujú sa rozlišovať medzi pravdou a lžou, potrebovali ako soľ. Ak na túto svoju tradíciu nedokážu nadväzovať kresťanskí demokrati, od našich liberálnych, či progresívnych bratov to veľmi nečakajme. A páliť potom budú naďalej len z druhej strany barikády. Bez zábran. Toto je znovu historické poslanie takej strany, akou je KDH, priatelia, čo ste prevzali zodpovednosť za jeho vedenie! A za osudy nás všetkých.