V máji 1941 bojovala Veľká Británia s Hitlerom sama. Američania vajatali a Rusi sa po tom, čo si s Nemcami rozdelili Poľsko, spoliehali na zmluvu o neútočení, uzavretú s Treťou ríšou. Jedinou nádejou ostrovnej monarchie bola nezlomná vôľa jej ministerského predsedu. Lebo jeho predchodcovia sa celé desaťročia na vojnu nepripravovali, a tak bolo Spojené kráľovstvo odkázané na materiálnu pomoc váhavých Spojených štátov. Lenže nemecké nálety nezabíjali Američanov, a tak sa im do priamej a účinnejšej pomoci veľmi nechcelo. Skôr naopak.
Americkému veľvyslancovi v Británii Josephovi Kennedymu imponovala sila a úspechy nemeckej brannej moci oveľa viac, ako zúfalá obrana posledného ostrovčeka slobody v Európe. Vojenský historik Carlo d´Este z toho obdobia zaznamenáva ostrú výmenu názorov medzi Churchillom a Kennedym. Američan požadoval od britského premiéra, aby opustili svoje pozície na Blízkom východe a nabádal k niečomu, čo on považoval za realizmus, ktorý by šetril životy vojakov. Navrhoval evakuovať britské vojsko z Egypta. Churchill na to reagoval výbuchom hnevu: „Nikdy som o takých nápadoch nepočul. Vojna je súbojom vôlí. Hovoriť ako vy, je rýdze kapitulantstvo.“
Hrdý Albion si zachoval svoju česť vďaka nezlomnej vôli svojho vodcu. O mesiac po tejto hádke Nemci napadli Sovietsky zväz a o pol roka Japonci Američanov. Vojna sa postupne začala obracať. Píšem to priatelia preto, aby bolo jasné, prečo tak Putinovi v tejto dobe záleží na výmene Zelenského. Vôľa dobyvateľa narazila na vôľu obrancu a za tri roky ju nedokázala zlomiť. Toto je podstata vojny, ktorá prebieha pred našimi očami teraz. Všetko ostatné sú iba taľafatky a sebecké kapitulantstvo. Historia magistra vitae.