Vo svojom doterajšom živote som strávil Vianoce mimo domova len dvakrát. Raz v nemocnici a raz v kasárňach počas povinnej vojenskej služby. Nebolo to také, ako doma, ale nedá sa to porovnať s tým, čo musia prežívať mnohí ľudia, ktorí sú na tom neporovnateľne horšie. Tento rok myslím hlavne na tie státisíce chlapcov, ktorí budú tohtoročné Vianoce tráviť na tisíc kilometrov dlhej frontovej línii, kam ich vyhnal novodobý ruský Herodes, aby ich ako biblické neviniatka nechal pozabíjať iba preto, lebo cíti ohrozenie svojej moci. A myslím aj na ďalšie milióny ľudí, ktorí v dôsledku tejto jeho deštrukčnej žiadostivosti svoje domovy stratili. A premýšľam aj nad tými našimi, čo sa usilujú votrieť do jeho priazne, aby v bojazlivých dušiach našich ľudí vytvorili ilúziu, že ak budeme robiť to, čo sa dravcovi páči, tak nás nezožerie.
Vianoce zvykneme nazývať sviatkami pokoja. Ale aby sme mali vo svojich srdciach skutočný pokoj, na to je potrebný veľký kus odvahy. Prosme tento rok hlavne o to, aby sme mali odvahu nežiť v tejto zbabelej ilúzii, a aby sme boli vo svojich srdciach pripravení postaviť sa proti zlu všade tam, kde sa usiluje zotročovať našich bratov a sestry! Lebo iba takáto odvaha vedie k skutočnému pokoju Vianoc.