Keď som včera napísal zopár slov o tom, že si vážim ako sa zachovala odstupujúca ministerka, hneď som si tu našiel niekoľko reakcií, ktoré upozorňovali na jej chyby. Nie je to prvý krát. O komkoľvek verejne vyjadrím niečo pozitívne, vždy sa veľmi pohotovo prihlásia nejakí štréberi, ktorí sa ponáhľajú upozorniť, že ani to nebol dokonalý človek. Viackrát som prejavil svoju úctu a obdiv k Alexandrovi Dubčekovi. Ale hneď mi potom ľudia, ktorí sa zväčša nikdy ani zďaleka nedotkli toho, ako ťažké je bremeno politického rozhodovania, začnú pripomínať, že to bol komunista, moskovské protokoly a obuškový zákon. Spomenúť v dobrom Dzurindu, alebo dokonca nejakú pozitívnu vlastnosť Fica? To je okamžite celá plejáda reakcií, ktoré upozorňujú na ich skutočné, alebo aj domnelé hriechy. V ich vyjadreniach obvykle zločiny. Toto moralizujúce jakobínstvo nás vedie na jednej strane k neprekročiteľnej nenávisti voči tým čo nie sú “naši”, a na strane druhej k servilnosti voči vlastným. Oboje nám škodí. Potrebujeme sa učiť vzájomnej úcte. A bojovať s chybami. Máme ich všetci.