Deň, keď nacistické Nemecko podpísalo kapituláciu je nepochybne veľkým dňom moderných svetových dejín. Brutálne predstavy o usporiadaní sveta, ktorými Hitler pobláznil svoj národ (a i mnohých ďalších) sa zrútili. Nechcem si ani predstavovať, ako by to vyzeralo dnes, keby sa to nestalo.
Ale okrem toho, že na to s vďakou všetkým bojovníkom spomíname, a že aj po desaťročia sa z toho oprávnene tešíme, nemali by sme zostať iba pri tom. Ak sa z dejín nedokážeme poučiť, nevyhneme sa tragickým chybám, ktoré potom poznačujú životy často celých generácií. V deň, keď sa Druhá svetová vojna skončila, mali spojenci o budúcnosti sveta rozdielne predstavy. Britský ministerský predseda veľmi naliehal, aby sa o nich dohodli ešte kým sú vojská v poli. Henry Kissinger píše o všeobecnom pravidle, že krajiny, ktorým ide o stabilné povojnové usporiadanie by mali učiniť maximum, aby dosiahli svoje mierové ciele ešte za vojny. Americký prezident však nechcel, aby sa v záverečných fázach bojov hovorilo o kontroverzných otázkach. Očakával, že ich rozrieši mierová konferencia po vojne. Tej sa však už nedožil.
Stalin v tom ale mal jasno. Kissinger cituje zo Stalinovho rozhovoru s juhoslovanským komunistickým vodcom Milovanom Djilasom: „Táto vojna je iná ako vojny minulosti; každý, kto obsadí nejaké územie, na ňom zavedie svoj spoločenský systém. Každý zavádza svoj systém tam, kam až dôjde jeho armáda. Nemôže tomu byť inak.“ A tak radosť z víťazstva nad jednou neľudskou diktatúrou čoskoro vystriedala realita druhej. Tie skutočné hranice budúceho sveta nenarysovali diplomati na mierovej konferencii ako dohodu medzi politickými záujmami, ani hlasovanie voličov vo voľbách, ale čižmy sovietskych vojakov. Osloboditelia, ktorými nepochybne boli, nakreslili hranice novej neslobody. Nezabudnime na to. A skúsme si z toho vyvodiť poučenie aj pre vojnovú dobu, ktorú prežívame teraz!