Musíme sa znovu naučiť rozlišovať, o aké Slovensko sa vedie hlavný mocenský zápas. Napokon budúcu nedeľu si to budeme pripomínať ako historickú udalosť. Ale ono to nie je niečo, čo sa stalo dávno, a teraz sa môžeme pustiť do iných ruvačiek. Nádej novembrových dní roku 1989 prinieslo spojenectvo veľmi rôznorodých osobností, síl a prúdov, ktoré zrazu dokázali na tom, čo vtedy cítili ako podstatné, spolupracovať. Podobne sa to, v už v politicky štandardnejšej forme, podarilo zopakovať aj do volieb v roku 1998. I tam sa to začalo tým, že sme dokázali znovu zažať nádej. Nie nariekaním, nadávaním a pohoršovaním sa. Túto nádej veľmi potrebujeme obnoviť i teraz. A keďže už nie sme v roku nula, tak, ako v Novembri, pre túto obnovu potrebujeme aj reflexiu našich vlastných činov. Lebo nie vždy si dokážeme aj sami pred sebou priznať, kde sme sa tvárili ako majstri sveta, a pritom sme priveľmi sledovali skôr vlastné záujmy, a pokrytecky sme sa usilovali vyzerať, že nám ide o čosi viac. Alebo sme vsadili na nekompetentných. Ľudia to napokon vždy vycítili a vystavili nám účty. Ale politika je dynamická. Aj z najhlbšej priepasti jestvuje vždy cesta von. Len to vyžaduje guráž, schopnosť rozlišovať, čo Slovensko potrebuje predovšetkým, a vedieť v tom spolupracovať. Chce to veľa práce a štipku pokory. Pretože i my sme voči tým, kto by v tom mohli a mali byť našimi spojencami, ale hlavne voči svojmu ľudu, občas zhrešili.