Som rád, že sa v Európe stále viac hovorí o tom, že budeme musieť prevziať oveľa viac zodpovednosti za našu bezpečnosť. Príliš sme si zvykli na ochranný dáždnik spoza Atlantiku. A nemala by to byť len obava z toho, že v novembri môže byť v Amerike zvolený Trump. Jeho tlak na to, aby sme do vlastnej bezpečnosti investovali aj my, je legitímny. Navyše, jestvujú aj bezpečnostné otázky, ktoré znepokojujú nás v Európe oveľa intenzívnejšie, ako mužov a ženy, čo žijú za Atlantickým oceánom. A naopak. Poliaci na to prišli už pred niekoľkými rokmi a idú príkladom. Napokon s tým majú aj stáročné skúsenosti. Oddávna platilo, že kto zanedbáva vlastnú armádu, s najväčšou pravdepodobnosťou sa dočká chvíle, keď bude musieť živiť nejakú cudziu.
Lenže to je iba polovica pravdy. Tá druhá je akcieschopnosť v politickom a vojenskom rozhodovaní. I v tom majú naši severní susedia svoju skúsenosť. Odstrašujúcu. Jednomyseľnosť v rozhodovaní ich stavovského zhromaždenia, sejmu, viedla k tomu, že si ich územie na skoro dve storočia roztrhalo Prusko a Rusko. A svoju korisť sme si uchmatli aj my, vtedy v Rakúskej monarchii. Kým nebude v bezpečnostnej politike a obranných mechanizmoch Európska únia schopná prijímať rýchle rozhodnutia, tak budeme stále odkázaní na Ameriku, alebo každý na seba. Už roky to hovorím, potrebujeme Európsky obranný pakt. Hovorilo sa o tom už pred sedemdesiatimi rokmi, po Stalinovej smrti to šlo do stratena, a som rád, že sa o tom hovorí opäť. Len aby nezostalo zasa iba pri slovách!