Spomedzi mnohých, aj nesúhlasných, ale verím, že úprimných reakcií na môj včerajší príspevok k otvoreniu olympiády, ma k zamysleniu na dnešný deň Pánov inšpirovala otázka: „kde je hranica medzi umením a urážaním náboženského presvedčenia/symbolov nejakej skupiny ľudí?“ Odpoveď na ňu nepoznám, a ani po nej nebudem pátrať. Len som si uvedomil, že v čase, keď sa rodilo kresťanstvo, nositeľmi náboženského presvedčenia a symbolov boli hlavne farizeji a zákonníci. A boli na to neobyčajne hrdí. A práve ich poburovalo, keď videli, ako Ježiš pôsobil medzi ľuďmi, ktorých považovali za vyvrheľov ich náboženského cítenia. A nielen to. Ježiš nielenže sa ani nepokúšal posilniť túto podobu ich náboženského presvedčenia, ale naopak, odhaľoval, ako je ono často pokrytecké. Zdôrazňoval, že to, čo ústami prorokov od ľudí Boh vždy chcel, bola viera v Neho, schopnosť vzbudiť v ľuďoch nádej, a láska i k tým, čo sú v našich očiach najmenší.
Myslím si, že nikomu, ani kresťanstvu a ani svetu nepomôže, ak sa budeme urážať, keď sa nám bude zdať, že niekto naše náboženské presvedčenie a symboly neberie vážne. Možno to ani nemyslí zle. Ale neurážajme sa, ani ak to je očividne zlomyseľné. Radšej sa zamyslime nad sebou, či sme ešte svedkami živej viery, či prinášame dnešným ľuďom nádej a či sme príkladom lásky k blížnemu! Lebo to sú skutočné kresťanské hodnoty. A tak, ako v Ježišovej dobe, aj dnešný ponurý svet ich všetky tri neskutočne potrebuje. Nie naše náboženské cítenie. Lebo pokiaľ nebude vidno, že sa o tieto kresťanské hodnoty usilujeme my, mýtnici a neviestky nás predídu v budovaní Božieho kráľovstva.