Pred 113 rokmi, 30.3.1912, zomrel spisovateľ Karl May. Svet, ktorý stvoril a položil na papier, veľmi výrazne ovplyvnil chlapčenské roky našej generácie. Bol to svet mužov, v ktorom sa za slabošský strach ešte patrilo hanbiť. Bolo v ňom jasné, kto bol nielen odvážny, ale hlavne spravodlivý. Taký muž stál vždy na strane tých, ktorým sa diala krivda.
V „májovkách“ nebolo porozumenia pre zbabelý oportunizmus. Celú túto hrdinskú éru detstva našej generácie zakončila realita sovietskej invázie do našej vlasti. Zo sveta Winnetoua a Old Shatterhanda sme boli naučení, že ani presile sa nesmieme poddať. Aj ako porazení sa ňou nesmieme nechať pokoriť. Ako ťažko som potom vnímal to nedôstojné obdobie dvadsiatich rokov, keď mnohí z tých chlapcov, čo vyrastali s hrdinami Karla Maya, na to, čo nás všetkých kedysi tak fascinovalo, úplne zabudli. Pokojne podpisovali vyhlásenia, že okupácia bola vlastne bratská pomoc, a že tí, čo riskujú svoju slobodu a i životy sú zapredanci a stroskotanci. Pritom všetci sme dobre vedeli, ako to naozaj bolo. Chýbalo však presne to, čo sa nám tak na hrdinoch Mayových románov páčilo. A dnes je to tu zasa.
„Májovky“ nie sú Svätým písmom a literárni vedci ich iste nepokladajú za veľkú literatúru, ale majú v sebe čosi pekné, mocné a dobré. Ako rozprávky, ktoré si rozprával ľud. Asi to nie je veľké umenie, ale iste tam kdesi preniká inšpirácia Božieho ducha. Nech „Stará Drviaca Ruka“ odpočíva v pokoji a nech je jeho stvoriteľovi rodná saská zem ľahká! A my nezabudnime na sny nášho detstva! Boli nielen pekné, ale formovali v našej generácii ideály, ktoré potrebujeme aj dnes.