To, čo je najhoršie na súčasnej vládnej kríze, a čo sa jej aktéri ani neusilujú zakrývať, je to ich až do očú bijúce sebectvo. Keby aspoň hovorili, že majú inú predstavu o tom, ako má vláda vládnuť. Síce by sme im možno príliš neverili, ale aspoň by tým ukazovali, že uznávajú existenciu aj iných, vyšších záujmov, než je ten ich vlastný. Alebo dokonca hodnôt. Ale oni bez hanby, cynicky, pred celým národom vydierajú, lebo niečo pre seba chcú. A keď to dostanú, kríza bude podľa nich zažehnaná. No nebude. Lebo tento princíp svedčí o oveľa hlbšej kríze nášho vzťahu k verejnému životu. A nie je to bohužiaľ iba problémom súčasnej vládnej zostavy. Táto choroba zasiahla a celkom rozložila i tú, ktorá tu vládla v minulom volebnom období. To nie je problém nedostatku odborníkov. Je to problém súčasnej politiky.
A týka sa to aj súčasnej opozície. Samozrejme, že je celkom prirodzené a správne, ak vláde nastavuje kritické zrkadlo. Ale jedni si budovanie spolupráce predstavujú tak, že hocičo vymyslia, ostatní, ak sa nepridajú, tak nie sú dostatočne opoziční, iní sa zas hrdia tým, akú samostatnú a vlastnú opozičnú politiku koncipujú a zasa ďalší, tak ako ostatne vždy, rovno zaútočia na tých, čo by mali raz byť ich partnermi, že nebudú im robiť handry. Fuj! Ako by takáto zostava mohla raz spoločne vytýčiť cestu, ako vyviesť našu vlasť z marazmu, v ktorom sa nachádza? Ako by mohla vládnuť?
Politika je ťažké, náročné a prácne remeslo. Viem, že sa ľahko kritizuje a tí, čo za ňu aktuálne nesú zodpovednosť to nikdy nemajú ustlané na ružiach. Ale ak im ide o niečo viac, než iba o seba, tak to, ako ju u nás dnes muži a ženy zodpovední za ňu vykonávajú, je treba zmeniť. Otvoriť, ozdraviť a prestať sa spoliehať na rôzne skratky. A hlavne, potlačiť to do neba volajúce sebectvo. Dokonca, i ak nám pripadá oprávnené. Priatelia, skúste vyliezť zo svojich zákopov a začať sa medzi sebou normálne rozprávať. A trochu prehodnotiť radikalizmus svojich agend, pretože i vy budete, ak chcete raz vládnuť, potrebovať, aby ste nielen získali, ale aj udržali väčšinu. To sa bez kompromisov nebude dať. Mimochodom, za radikalizmom je takmer vždy sebectvo. Nikdy to nie je úprimný záujem o spoločné dobro. A ak chceme, aby si voliči začali vážiť politické remeslo, tak taký vyšší záujem musia cítiť. Inak zmetú všetko, čo dnes vidia tak, ako sa to deje aj na mnohých iných miestach súčasného sveta.