Keď sledujem v televízii tie zábery z podujatí, ktoré sa konajú pri príležitosti Jubilejného roka v katolíckej cirkvi, tak rozmýšľam, ako to asi vnímajú naši bratia a sestry, ktorí nevyrástli v tradícii, čo je na to navyknutá. Ale aj pre niektorých z nás, čo sme z nej vzišli, je v týchto záberoch trochu priveľa parády, a možno aj veľkých slov bez reálneho obsahu, a dosť málo toho, čím mal byť biblický milostivý rok. A i toho, s čím ho pred svojim ochorením otváral pápež František. Lebo v reči Starého zákona mal byť taký rok predovšetkým rokom zabudnutia a zahladenia starých záväzkov. Raz za čas je to ozdravujúce. A František na začiatku tohto roka hovoril v tejto súvislosti o potrebe začať znova. „Od Jána Krstiteľa sa učíme zmene zmýšľania. Nádej pre náš domov…vidieť maličkých, vypočuť si ich a byť ich hlasom. To je začiatok, to je naše jubileum,“ hovoril František pútnikom v januári. Zďaleka nielen my, synovia a dcéry katolíckej cirkvi, ale predovšetkým tento svet, v ktorom mocní neraz bez akejkoľvek kontroly gniavia slabých, čo si sami nedokážu pomôcť, tento svet potrebuje čas od času od ľudí cirkvi počuť prorocké slovo. Slovo, ktoré môže byť signálom na nový začiatok. O tom by mal byť Jubilejný rok. Veľmi, veľmi taký rok zastavenia sa a reflexie v čom by sme mali konať inak, milosrdnejšie a pravdivejšie potrebujeme. Pestrofarebný kolorit a svätuškárske frázy môžu byť bez tohto obsahu jeho karikatúrou.