„Nebojte sa!“ zaznelo z balkóna baziliky svätého Petra z úst novozvoleného pápeža Jána Pavla II. na jeseň roku 1978. Túto výzvu potom opakoval často po celý svoj pontifikát. A veru i vtedy to nebola nijako pohodlná doba. Vo svete, a ani v jeho rodnom Poľsku. Nariekanie a strach však nikomu nepomôžu. Práve v ťažkej dobe sa kovajú charaktery ľudí.
Včera sme si pripomenuli výročie odchodu tohto silného muža do večnosti a mali sme možnosť si pozrieť v televíziách množstvo sentimentálne ladených spomienok. To, na čo ale potrebujeme v týchto časoch zo života Karola Wojtylu nadväzovať predovšetkým, je práve tá jeho nezlomnosť voči pôsobeniu akýchkoľvek vonkajších okolností. Lebo my sa dosť radi a veľa bojíme. Na východ od našich hraníc prebieha najväčšia vojna v Európe od konca tej druhej svetovej. A my máme strach, aby sa to len nejako nedotklo aj našich kruhov. Trump roztáča špirálu obchodnej vojny, my máme tendenciu sa už dopredu báť, čo z toho bude. My v opozícii sa bojíme, čo robí a čo ešte môže urobiť Ficova vláda. Jej priaznivci sa zasa boja, čo bude, ak príde k moci opozícia. Skrátka strach ovláda verejný život. Je živnou pôdou pre politických šarlatánov najrozličnejších proveniencií, lebo im pomáha dostávať sa k moci. Slobodní ľudia môžu čeliť každému nebezpečenstvu, ktoré prináša život. Ale strach im zväzuje ruky.
Trikrát som sa osobne stretol s Jánom Pavlom II. Bolo to vždy len na niekoľko minút. Ale v tých chvíľach som cítil, že celú silu svojej pozornosti venuje mne. Úžasné a oslobodzujúce tri životné zážitky! Po každom z nich som si veľmi mocne uvedomil, že sa naozaj nemusíme báť. Nech sa deje, čo sa deje.