V súhrnnej správe z októbrového zhromaždenia biskupov, kňazov a laikov v Ríme sa v šestnástej kapitolke píše o tom, ako dôležité je, aby sme sa dokázali vzájomne vypočuť. Je to text, ktorý je užitočnejší, než sa na prvý pohľad azda zdá: „V priebehu dvoch rokov synodálnej cesty… našu skúsenosť najlepšie vystihuje slovo počúvanie…: predstavuje dynamiku vzájomnosti, v ktorej každý prispieva k ceste druhého a zároveň prijíma príspevok ku svojej vlastnej ceste…Pozvanie prehovoriť, aby to bolo v cirkvi počuť a aby to cirkev počula, mnohých z tých, kto sa zúčastnili synodálneho procesu na miestnej úrovni, a osobitne tých, ktorí v cirkvi alebo v spoločnosti trpeli rôznymi podobami vytlačenia na okraj, veľmi prekvapilo. Byť úprimne vypočutý umožňuje zakúsiť potvrdenie a uznanie dôstojnosti: je to mocný spôsob, ako zapojiť ľudí a spoločenstvá…“
Myslím si, že ak chceme veci, ktoré sa dotýkajú nás všetkých robiť opravdivo, tak toto naozaj potrebujeme. Všade tam, kde ide o spoločné putovanie životom: v rodine, v cirkvi, v obci, v štáte a vo svete. Ak si každý budeme „mlieť“ len svoje a nebudeme sa počúvať, tak to bude vždy len horšie. Dosť sa nám to počúvanie kdesi vytratilo. Možno i to sa ukrýva za tým, keď často šermujeme slovami o kríze demokracie. Voliť síce môžeme všetci, ale stále viac je tu takých, ktorí majú pocit, že ich nikto nevypočuje a že nikoho nezaujímajú. O tomto hovorí František, keď hľadá cestu pre obnovu cirkvi, ale to potrebuje i celá ľudská rodina, aby sme sa vzájomne nepozabíjali. Lebo vždy tu bude dosť i takých, čo budú frustrovaným ľuďom, trpiacim pocitmi, že si ich nikto neváži, navrhovať ako východisko násilie. Príkladov v dnešnom svete máme neúrekom.