Rozdelenie Ukrajiny, o ktorom podľa všetkého rokuje s Putinom americký vyjednávač Steve Witkoff, a o ktorom už celkom otvorene hovorí Trumpov emisár generálporučík vo výslužbe Keith Kellogg, ani trochu nepripomína rozdelenie Nemecka po druhej svetovej vojne. Tak to prezentujú oni, aby uspokojili zbytok sveta, že je to vlastne štandardné a osvedčené riešenie. A že už bude pokoj. Lenže nebude.
Lebo vtedy, po svetovej vojne, to bolo rozhodnutie brániacich sa víťazných veľmocí voči štátu, ktorý zaútočil na svet, aby si ho podmanil. Bolo to obranné opatrenie. Aj keď vývoj toho rozdelenia, ktorý viedol napokon aj k berlínskemu múru, v rozhodujúcej miere ovplyvnilo predovšetkým to, že si jedna z víťazných veľmocí, konkrétne ZSSR, chcela ponechať kontrolu nad tou svojou časťou a ostatné dali postupne porazeným Nemcom slobodu. Toto dnes je však odporné handlovanie o napadnutom štáte. O tom, ako by si dravci predstavovali rozdelenie koristi. Rusom pripadne východná časť (zrejme sa ešte handrkujú o to, pokiaľ) a Američania si želajú kontrolu nad energetickou sústavou a nerastným bohatstvom západnej časti. Rusi s takou logikou už majú bohaté skúsenosti. Pripomína to zmluvu, ktorú Sovieti uzavreli s nacistickým Nemeckom 28. septembra 1939 („Zmluva o hraniciach a priateľstve“), v ktorej si potvrdili kam siaha územie a záujmy jedných i druhých.
Je tu ale jeden zásadný rozdiel. Poľsko bolo vtedy už na lopatkách, ale Ukrajina bojuje. Veľmi jej držím palce, aby tejto logike dravcov nepodľahla. Nebyť v tomto jej zápase o dôstojný život na jej strane, považujem pre malé národy, akým sme my, za neprezieravé, a pre všetkých za nemravné.