Potrebujeme hlbokú reflexiu, čo to vlastne demokracia je

Výstrely, a hlavne motívy atentátnika obnažili aj závažnú otázku, ktorá tu už niekoľko rokov vo verejnom priestore v zastretej podobe poletovala: či možno bojovať za demokraciu nedemokratickými prostriedkami? Som od počiatku, odkedy som vstúpil do verejného života presvedčený, že nie. Ani ak by nás k tomu nutkali tie najušľachtilejšie pohnútky, nie. Bol som o tom presvedčený vo všetkých ústavných funkciách, v ktorých som sa od revolúcie ocitol. Vrátane tej pred rokom (keď sme si s niektorými práve v tomto neporozumeli). A to naozaj nie som pacifista, vyznávajúci tolstojovské neprotivenie sa zlu násilím. Súhlasím skôr s Masarykom, ktorý považoval uvážlivé a oprávnené použitie vôle a sily na obranu ľudí a aj princípov za niekedy nevyhnutné. Ale demokracia pozná pre takéto prípady veľmi precízne pravidlá. Ak sa niekto rozhodne ich v demokratickom politickom zápase obchádzať, či celkom nerešpektovať, môže hovoriť jazykmi anjelskými, svojimi činmi spochybní seba. Či mu naozaj ide o demokraciu, alebo skôr o pomstu alebo o moc. Spochybňuje tým samotnú podstatu demokracie. Myslím si, že namiesto primitívneho politického nálepkovania, kto je a kto nie je demokrat, potrebujeme hlbokú reflexiu, čo to demokracia je. A akou by mala byť v tomto elektronickom veku. Inak sa môže stať, že prehráme zápas o ňu so sebou.