Nechcel som uveriť vlastným ušiam, keď som si v správach vypočul, že náš prezident dostal pozvánku na znovuotvorenie Notre-Dame, ale nešiel, pretože je vraj zaneprázdnený. Je to ako keby vedúcemu protokolu pred svojou inauguráciou povedal, že nemôže prísť, lebo práve vtedy nemá čas. Požiar v jednom z najznámejších chrámov sveta bol tragédiou, ale schopnosť sa s ranami osudu vysporiadať a začať odznovu, to je úžasný symbol. Symbol, ktorým sobotná slávnosť v Paríži bola. Symbol, aký v tejto dobe veľmi potrebujeme. Ísť tam znamenalo prihlásiť sa k tomu, že aj Slovensko sa nebojí ničoho, lebo aj v nás drieme sila, ktorá, nech sa udeje čo sa udeje, nás bude viesť k tomu, že my budeme vždy schopní obnovy. Okrem toho to mohol byť symbol aj toho, že keď ide predseda vlády tam, kde sa rozhoduje o deštrukcii nášho sveta, je u nás aj niekto, kto si vie vážiť to, keď sa spálené a rozbité znovu napraví. To by bola možno aspoň tá politika na štyri strany. Lenže ten náš sa tej jednej geografickej strany zrejme bojí. A to práve tej, z ktorej sa naša civilizácia utvorila. Bude radšej lietať potichu po bilaterálkach a rečniť tam o ekonomike, v ktorej ako prezident podľa našej ústavy nemá ani najmenšiu kompetenciu. Len preboha, žiaden symbol, ktorý by nás radil tam, kam patríme! Veľmi je mi to ľúto, lebo toto je premrhaná príležitosť, aká sa tak skoro asi nenaskytne.