Pri všetkej úcte si myslím, že prezident Pellegrini teraz vstúpil do terénu, kde by sa slušalo, aby ako hlava štátu zostal na ním. Už nie je predsedom jednej z koaličných strán, ktorá podľa dohody vládnych strán nominuje ministra zdravotníctva, tak by to už mal nechať na nich. Keď príde premiér s návrhom, môže s ním nesúhlasiť. Ale až potom. A to je všetko. Môže samozrejme neprijať demisiu ministerky, ale iba ak ju presvedčí, aby ešte zotrvala. Veď kto by bol zodpovedný za chod rezortu, keby po svojej rezignácii proste neprišla do roboty? A to ešte nie je všetko. Môže tiež nepodpísať konsolidačný balíček, ak by mal ústavné, alebo akékoľvek iné, z hľadiska štátu, vážne výhrady. Ale odkazovať vláde, že jej to podpíše, len ak sa ona stretne so zdravotníkmi, to je podľa mňa celkom nedôstojné. Je to alibizmus, ktorý nevyjadruje žiaden postoj, nehlási sa ku zodpovednosti za nič, len chce pred verejnosťou vyzerať ako ten, kto by rád pomôcť každému koho sa ozdravné opatrenia dotknú, ibaže nemôže. Sú to prvé, akoby vlastné kroky prezidenta republiky, ale nevydal sa nimi cestou, aká sluší hlave štátu. Lebo sa ňou nevydal nikam.