Ako ale dosiahnuť jednotu otvoreného srdca, keď máme tak rozličné predstavy, záujmy i skúsenosti s našou vzájomnou históriou? František sa na záver svojho príhovoru predstaviteľom kresťanských cirkví (i nám všetkým) pokúsil poradiť celkom pragmaticky: „Jednota sa nedosahuje ani tak dobrými úmyslami a dodržiavaním nejakej spoločnej hodnoty, ako skôr tým, že robíme niečo pre tých, ktorí nás väčšmi približujú k Pánovi.“ A spomenul pri tom dve kategórie týchto potrebných: chudobných a cudzincov, citujúc Sama Chalupku, „keď na naše dvere zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere“. Teda migrantov, o ktorých my tu tak neradi hovoríme. Františkova cesta pre kresťanskú demokraciu teda nie je cestou kultúrnej vojny, v ktorých našimi spojencami sú len tí, čo vyznávajú rovnaké hodnoty a zdieľajú rovnakú historickú skúsenosť ako my. Jeho odporúčanie je, aby sme boli otvorení pre spoločné akcie, ktorých cieľom bude, aby sme náš svet urobili lepším. A svojich spojencov v takýchto spoločných akciách nekádrovali a nevyvyšovali sa nad nich. Len tak sa prepracujeme k jednote v pluralitnej spoločnosti. A iba tak budeme spoločne schopní naozaj pomáhať tým, čo to budú potrebovať.