Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky všetky vlády, vrátane tých, ktorým predsedal Mečiar, deklarovali záujem o vstup do NATO. V KDH však v roku 1995 predložil jeho vtedajší predseda Ján Čarnogurský návrh, aby sme s tým nesúhlasili. Podľa neho by záujmom Slovenska najlepšie vyhovovalo, keby zostalo neutrálnym. Bola to absolútne zásadná otázka, a tak sa o nej rozvinula veľmi široká, a musím povedať, že poctivá vnútrostranícka diskusia. Zapojili sa do nej i radoví členovia a samozrejme najširšie vedenie strany. Čarnogurský túto diskusiu prehral a KDH v tejto otázke podporilo vtedajšiu vládu a neskôr i samotný vstup do aliancie. Dnes sme tak už našťastie členmi tohto západného systému kolektívnej bezpečnosti a nechcem pomyslieť na to, čo by bolo, keby sme neboli. Ale môj niekdajší stranícky šéf o tom stále sníva. Včera som si kdesi vypočul, ako Jano i po všetkých skúsenostiach stále túži po tom, aby tu jestvoval od Švajčiarska, cez Rakúsko a Slovensko až po to, čo azda podľa neho zostane z Ukrajiny, pás neutrálnych štátov. A hádajte, kto by mal podľa neho garantovať túto pokojnú neutralitu? Áno, ten, kto ju garantuje našim východným susedom. Už rok sme svedkami, ako si túto garanciu ruský imperiálny režim predstavuje.
Včera schválilo Valné zhromaždenie OSN drvivou väčšinou 141 členských štátov (zo 193) rezolúciu požadujúcu okamžité zastavenie vojny na Ukrajine. Sedem štátov bolo proti: Bielorusko, KĽDR, Sýria, Mali, Eritrea, Nikaragua a samozrejme predovšetkým garant ukrajinskej neutrality – Rusko. Nepochybne preto, lebo rezolúcia požadovala i takú nehoráznosť, ako je rešpektovanie medzinárodnoprávne uznaných hraníc Ukrajiny. Čína, India, Pakistan a ďalších 29 štátov sa hlasovania zdržalo. To sú tí „neutrálni“. Tí, čo sa pokrytecky tvária, že im ide o mier, ale keď príde na lámanie chleba, a treba niečo preň urobiť, neurobia nič. Naopak, čakajú, čo by z toho vyťažili pre seba. I u nás máme takých, a nie je ich málo. Pokrytecky si nasadili masky mierotvorcov a čakajú, ako by to pre seba politicky využili. Niektorí falošne ronia slzy nad obeťami vojny, ale jej príčiny hľadajú všade inde, než tam, kde vskutku sú. Ani trochu im neprekáža, že tým pomáhajú tomu, kto vojnu začal a vedie.
Dnes, bohužiaľ pre tých, čo veríme v nejaký civilizovaný poriadok a spravodlivosť platí ten istý program, ktorý predložil Churchill svojmu ľudu v čase, keď Nemci svojimi bombami rozosievali smrť v jeho vlasti a zostali v tom sami: „Pýtate sa, čo je našou politikou? Poviem vám: bojovať – na mori, na zemi, vo vzduchu, celou silou, ktorú máme… A pýtate sa, čo je náš cieľ? Odpoviem jedným slovom: víťazstvo…Víťazstvo za každú cenu, víťazstvo napriek všetkému teroru, víťazstvo akokoľvek dlho to bude trvať a ako ťažké to bude. Lebo bez víťazstva neprežijeme!“ Len vďaka takejto mentalite napokon svet dospel k skutočnému mieru. Inak to nebude ani teraz. Sláva Ukrajine!