Pred dvadsiatimi rokmi bola štruktúra slovenskej politickej scény trochu podobná dnešnej. Mocný politický tábor pod taktovkou Vladimíra Mečiara vládol zdanlivo neochvejne a vyzeral, že je neporaziteľný. Z volieb mal jasnú väčšinu a úslužná postkomunistická SDĽ mu čas od času vypomohla i k ústavnej. Proti tomuto monolitu stála rozdrobená slovenská pravica. Prakticky bez vplyvu na verejný život. I vtedy ňou lomcovali ambície jednotlivých strán i jej protagonistov, získavať v tejto nevplyvnej politickej menšine čo najsilnejšie postavenie. Tu ale historická analógia končí. Dnešný vládny monolit má v rukách opraty slovenskej politiky pevnejšie ako ich malo pred dvoma desaťročiami HZDS. Čiastočne aj preto, lebo Robert Fico je štandardným ľavicovým vodcom, ktorý v zásade rešpektuje demokratické inštitúcie štátu. Rozhodujúcim faktorom je však absencia realistickej mocenskej alternatívy. Za to nie je zodpovedný predseda SMERu, To je dôsledok dezintegrácie slovenskej pravice.
Politická sloboda neznamená, že si každý môže robiť čo chce. Politická sloboda znamená, že si v nej môžeme vybrať. V súčasnosti nám hrozí, že takto, celkom demokraticky, prídeme o najväčší výdobytok demokracie: o pluralitu. Bez reálnej plurality, niet čo vyberať.
V čom je kvalitatívny rozdiel medzi pravicou 90. rokov minulého storočia a tou dnešnou? I vtedy bola roztrúsená vo viacerých politických stranách. V jednom však dokázala nájsť spoločnú reč. Sformovala alternatívnu víziu usporiadania spoločnosti. Pomerne rýchlo a i pre masy voličov celkom zrozumiteľne. Hlásala inú podobu Slovenska než ju presadzoval Mečiar. Čo ako boli aj vtedajší protagonisti pravice vzájomne rivalmi, predsa pochopili, že ich politická sila je závislá od toho, že táto alternatívna vízia bude spoločná a bude mocnieť. Bude získavať podporu. Lídri pravice tejto vízii aj verili. A potom jej uveril aj ľud. Stala sa ľudovou. Vďaka zápasu o túto politickú alternatívu sa Slovensko dostalo do hlavného politického prúdu našej civilizácie.
Súčasná pravica prišla o moc predovšetkým preto, lebo už nepredstavovala nijakú politickú alternatívu. Už to bola iba ruvačka záujmov a ambícií. A pokračuje v tom i po voľbách. Politika sa zjednodušila na zápas o stranícky, či osobný imidž a o mediálny priestor.
V skutočnej politike ale nejde o to, či bude nejaký pravicový vodca osobne lepší ako iný, ba nejde ani o to, či budú všetci lepší, ako Fico. Ide o to, či vedia spoločne ponúknuť aspoň kontúry nejakého lepšie usporiadaného Slovenska, ako súčasná vláda! Či dokážu sformovať alternatívu, ktorej by mohli voliči uveriť tak, že sa dá aj presadiť. Skutočná politika je o myšlienkach. Nie o imidži, nie o osobách a ich povahových a charakterových vlastnostiach.
Ale ani to by nestačilo. Každý zápas je aj o disciplíne. Bez železnej disciplíny sa žiadna vojna vyhrať nedá. A i spoločenský zápas vyžaduje schopnosť podriadiť sa spoločnému cieľu. Ak to spoločenstvo nedokáže, nemôže nikdy nič presadiť.
Projekt Ľudovej platformy má potenciál stať sa akýmsi kryštalizačným jadrom pre budúcnosť slovenskej pravice. Ale stane sa ním iba vtedy, ak sa politicky sformuje. To vyžaduje spoločnú víziu a disciplínu. Víziu , ktorá bude reálnou alternatívou voči tej vládnej a disciplínu v tom, že bude bojovať proti spoločnému súperovi, nie vo vnútri. Ak tieto dve úlohy Ľudová platforma zvládne môže znovu zviesť rovnocenný zápas o tvár našej vlasti s ľavicou. A ak bude dostatočne otvorená a veľkorysá na to, aby k sebe do tejto súťaže pozvala aj tých, čo sú dnes mimo, môže zvíťaziť.
Ak ale takejto vízie nebude, a ak bude pokračovať bratovražedný zápas o to, kto je v pravici ten vskutku pravý a najlepší, ak spory druhej a tretej kategórie prehlušia hlavný zápas krajiny, ak pohodlnosť a strach pred širšou politickou konkurenciou vo vnútri pravicových strán zabráni ich reálnej politickej spolupráci, tak bude dezintegrácia pokračovať. Nikto z pravice na tom nevyhrá. Jedni zostanú ako večne urazení, nemohúci a zatrpknutí kritici, iní to nevydržia a skončia v smrteľnom objatí Róberta Fica. Slovensko na mnoho rokov príde o demokratickú pluralitu. Príde o fundament politickej slobody.
Lídri strán Ľudovej platformy nesú preto väčšiu zodpovednosť než sa na prvý pohľad zdá. „Dnes ještě zapadá slunce nad Atlantidou. Snad zítra už nad ní nevyjde…“ môžeme si pripomenúť varujúce slová českého básnika Nezvala. Ale zároveň si môžeme tiež povedať, že nádej ešte žije. Podľa mňa nateraz jediná. A ešte k tomu podmienená tvrdou prácou a sebadisciplínou. Bez práce a bez vnútornej disciplíny sa ale nič nepodarí. Veď práve tomu my pravičiari veríme.