Ak sa má Európska únia stať skutočnou politickou formáciou, spôsobilou čeliť aj veľkým žralokom súčasného sveta, tak v kritických otázkach európskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky nemôže mať každý členský štát „nohu medzi dverami“. Náš spoločný projekt takto s veľkou pravdepodobnosťou neobstojí.
Príklad, v ktorom to dopadlo zle: v poľskom sejme v 17. storočí mohol každý jeho člen dôležité rozhodnutia zablokovať. Teória štátu a práva tomu hovorí právo absolútneho veta. Presne to, čo dnes máme v EÚ. Neschopnosť prijímať potrebné rozhodnutia uvrhla vtedy kráľovstvo našich severných susedov do chaosu, ktorého výsledkom boli tri delenia jeho územia a Poľsko prakticky na dve storočia vypadlo z mapy Európy. Druhý, dobrý príklad: Americké kolónie v 18. storočí vytvorili spoločný, konfederačný útvar, v ktorom taktiež platilo právo absolútneho veta. Desať rokov. V ich priebehu zistili, že nedokážu čeliť koloniálnej mocnosti (Veľkej Británii), ktorá si chcela zachovať svoju nadvládu aj za Atlantikom. A tak toto usporiadanie politicky odvážni, ale hlavne múdri „otcovia zakladatelia“ zmenili, a v otázkach bytia a nebytia Spojených štátov dovtedy potrebný konsenzus všetkých kolónií nahradili väčšinovým hlasovaním.
Ako malý členský štát máme samozrejme obavu, že pri väčšinovom hlasovaní nás niekedy prehlasujú. Ale ak Európa neuspeje, bude to mať pre nás, i pre našu suverenitu, ďaleko horšie následky. Práve preto, lebo sme malý štát. V čase, keď Rusko vedie dobyvačnú vojnu, a pri stále existujúcej možnosti, že Amerika raz napokon uprednostní vlastné záujmy pred spoločným záujmom demokratického sveta (má na to právo), je pre nás životne dôležité, aby naša veľká a rozmanitá európska vlasť, bola spôsobilá v krutom svete obstáť. A poučiť sa z histórie.