Správa o stave republiky, ktorú včera predniesla parlamentu prezidentka Zuzana Čaputová veľmi výstižne opisuje brutalitu politického zápasu, ktorý u nás zúri. A i niektorých jeho dôsledkov, umocnených ešte aj situáciou, ktorú privodila pandémia. Istotne by bolo dobre, keby si všetci aktéri nášho verejného života jej výzvy k jednote, k spolupráci, alebo aspoň ku kultivovanejšiemu a zodpovednejšiemu priebehu politickej súťaže, zobrali k srdcu. Ale vieme, že nezoberú. To tak nefunguje. Keď v marci 1994 vystúpil so svojou známou správou vtedajší prezident Michal Kováč, to nebolo o výzvach a adresnejších slovách, ako to niektorí dnes porovnávajú s včerajšou správou. Prezident Kováč vedel, že v čase jeho vystúpenia sa už v národnej rade formovala iná väčšina, ktorá bude schopná zostaviť vládu, čo situáciu na Slovensku aspoň na niekoľko mesiacov upokojí. A vytvorí politický precedens širokej spolupracujúcej zostavy, ktorá potom o štyri roky priniesla trvalejšiu zmenu. Lenže na to, aby to mohol Michal Kováč svojou správou odštartovať, boli potrebné mesiace ťažkých, ale cieľavedomých rokovaní. Naprieč vtedajšou rôznorodou opozíciou a v úplnom utajení, aj s ľuďmi z vládnej koalície. Ľudia, ktorí chceli pokojnejšiu a spravodlivejšiu politiku sa museli nájsť, zorganizovať a až potom sa veci dali do pohybu. Toto tu dnes chýba. Tá včerajšia správa bola pekná, štátnicky múdra, ale zatiaľ ešte mimo zápasu, ktorý sa dnes na Slovensku vedie.