Toto je chvíľa, keď by mal novozvolený prezident dať jasne najavo, že stojí nad politickými stranami. Priamy mandát, ktorý dostal od voličov ho k tomu predurčuje. Bolo by naivné si myslieť, že v kritickej chvíli, ktorú spôsobila nahromadená nenávisť v spoločnosti, sa začnú kajať tí, ktorí na nej založili svoju politickú existenciu. Ísť vláde po krku sa stalo základnou stratégiou opozičnej straníckej politiky, a naopak, dusiť opozíciu je zas doktrínou tej vládnej. (Nielen teraz, dlhodobo. Pozície sa striedajú, ale stratégia zostáva.) Čím ostrejšie to robia, tým pevnejšie si k sebe pripútavajú svojich voličov. A tým viac neznášanlivosti generujú do celej spoločnosti. Atentát ich všetkých šokoval, ale už z povahy straníckeho zápasu vyplýva, že i to každá zo strán našej spoločenskej barikády bude interpretovať a využívať pre seba.
Preto práve teraz je potrebné, aby veľmi dôsledne zaznelo slovo niekoho, kto môže byť mimo túto ruvačku. Ale nesmie to byť iba fráza, prázdne slovo, akými kamuflujú svoje skutočné záujmy politické strany. Musí to byť jasný a sebavedomý postoj. Teraz prezident nesmie stáť na platforme žiadnej zo strán. Ale ani by nemal politické strany bezmocne prosiť, aby svoju politiku robili inak. Toto je presne moment, keď sa čaká, že príde s niečím svojim. Marcus Agrippa, tribún ľudu v pohnutých chvíľach za prvého i druhého triumvirátu v čase, keď sa rúcali základy rímskej republiky, podľa Machiavelliho povedal, že „v mimoriadnych situáciách je najlepšie, keď má loď jediného kapitána“. Myslím si, že to platí aj tu a teraz. Ten kapitán nemusí mať právomoci. Ale mal by mať predstavu čo loď, na čele ktorej stojí, v súčasnej búrke potrebuje.