Keď som pred niekoľkými dňami, v súvislosti s neustálym ruským vyhrážaním sa, písal o tom, ako potrebujeme odvahu, tak sa ma jeden môj kamarát pokúsil poopraviť, že to, čo predovšetkým treba, je rozvaha. Súhlasím s tým, že ani odvážni by nemali byť nerozvážni. Nemali by byť hazardérmi. Ale pod rúškom rozvahy sa neraz skrýva zbabelosť. Celý môj život sa stretávam s množstvom ľudí, ktorí mali silácke reči, ba niekedy aj skutky, ale vždy si veľmi dobre rozmysleli, či im za ne náhodou niečo nehrozí. Veľmi si želali vyzerať navonok smelo. V kritických chvíľach však pustili do gatí. Ale poznal som aj hŕstku ľudí, ktorí mali svoje presvedčenie a boli preň ochotní obetovať svoje postavenie, ba dakedy aj viac. V našej histórii sme hrdí práve na niektoré udalosti, do ktorých by tí rozvážni asi nešli. Nie, priatelia, myslím si, že ustráchaná rozvážnosť vedie k nedôstojnej budúcnosti. Ale na ľudí, o ktorých vieme, že ich hrozba neskláti, práve na tých sa môžeme spoľahnúť. Žijeme v dobe, keď potrebujeme predovšetkým odvahu.