Donaldovi Trumpovi sa nepáči, že bombardovanie Ukrajiny pokračuje a umierajú mladí ľudia. (Starí ho zrejme až tak netrápia) Ale rokujú vraj ďalej. Veď dobre, ale nerobme si ilúzie! Ono je dosť ťažké rozlíšiť, nakoľko je to u Trumpa úprimná naivita a neschopnosť realisticky posudzovať situáciu, v ktorej sa ruská vojna na Ukrajine v tejto chvíli nachádza, a nakoľko je to divadlo pred voličmi a svetom, že on je ten deus ex machina, ktorý dokáže vyriešiť neriešiteľný problém. V oboch prípadoch však bez jasnej predstavy, ako má vyzerať koncovka.
Či sa to komukoľvek páči alebo nepáči, je logické, že žiadne rokovanie nemôže premeniť dravca na baránka. Keď sa už raz agresor rozhodol pre útok, tak ho možno rokovaním zastaviť len tak, že mu bude reálne hroziť nejaká vážna ujma. To už nie je biznis. Je to vojna. A áno, aj balansovanie na pokraji svetovej vojny. Spúšťačom deja, ktorý prebieha, i kataklizmy, ktorá svetu hrozí, je výlučne Vladimír Putin. Je užitočné si spomenúť, že ani Hitlera nebolo možné zastaviť rokovaním v Mníchove. Hoci, keby vtedy Francúzsko a Veľká Británia boli pripravení brániť suverenitu štátu, ktorý ich diplomati pred necelými dvoma desaťročiami vytvorili a mali ju garantovať, tak by možno ani tá druhá svetová sa nemusela rozhorieť tak, ako sa rozhorela. Toto je situácia, v ktorej je dnešný svet.
Kým si to v Bielom dome dostatočne jasne neuvedomia, tak sa musíme mentálne pripravovať na to, že Putin sa nemá prečo zastaviť. Rokovanie o mieri môže byť úspešné iba vtedy, keď jeho účastníci nebudú mať strach bojovať. (I preto pri tom stole nesmie chýbať Ukrajina, lebo oni ho nemajú. Sú hodní nielen pomoci, ale aj obdivu!)