V politickej rétorike je to niekedy tak trochu ako pri používaní vulgárnych nadávok. Ak použijete tie najšťavnatejšie, odrazu už nemáte. čo by ste povedali ostrejšie a zostane akýsi neurčitý pocit bezmocnosti. A u tých, kedysi slušne vychovaných, tak trochu aj hanby. Podobne je to vo verejnej rozprave. Slová ako vlastizrada, štátny prevrat, vnútorný nepriateľ, ale aj huckanie davov proti autoritám a často i proti normálnemu poriadku, to všetko sú tie najsilnejšie výrazy a gestá. A ak to nimi skončí, tak sa dostavia veľmi príbuzné pocity, ako pri tom nadávaní. A je to vlastne ešte ten lepší prípad. Chráň nás Boh, aby sa tieto slová a gestá naplnili obsahom a viedli aj ku skutkom! Narodil som sa v päťdesiatych rokoch, takže si nemôžem pamätať priamo ako to bolo, keď týmito slovami politici, prokurátori, sudcovia, novinári a nimi aj mnohí pomýlení občania konštruovali justičné vraždy. Ale viem o tom z rozprávania rodičov a aj množstva vtedajších politických väzňov a ľudí, ktorým prenasledovanie urobilo zo života peklo. Asi by sme mali vážiť slová. Nedajbože, aby sa to nimi neskončilo!