Do slovníka súčasnej politiky sa vrátilo slovo, o ktorom si naivne mnohí pred takými dvadsiatimi rokmi mysleli, že sa v modernom svete už stalo nadobro minulosťou. To slovo je vojna. Dnes je zasa medzi nami. Na viacerých miestach našej planéty naozaj zúri, inde sa ňou straší, dravci zbroja, a tí, čo sú prezieraví, sa pripravujú, aby ich, ak sa stane skutkom, nezastihla bezbranných.
U nás túto tému majstrovsky pred voľbami využil Fico. A stále v tom pokračuje. Jeho argumentačná línia je zhruba takáto: ´nechceme vojnu, a preto nepodporíme nič, čo vojnu živí´. A zdá sa, že ostatní na to nevedia veľmi reagovať. Lebo veď ani my nechceme vojnu. A márne sa usilujeme povedať, že ak pomáhame Ukrajincom, tak tým neprilievame olej do ohňa, ale sa tak vlastne bránime, aby sa vojnová línia nepresunula až k našim hraniciam. Darmo, to, čo hovorí Fico, je pre preľaknutého voliča jednoduchšie a zrozumiteľnejšie. A my ostatní zabúdame, že v turbulentnej dobe, akou je tá súčasná, to najhoršie pre každý, ale hlavne malý národ, je práve to, s čím Fico obratne narába: strach. Jasné, nikto nechce vojnu, ale ako v najťažšej hodine svojho dlhého politického života v čase najväčšieho existenčného ohrozenia Británie povedal Winston Churchill: „Vojna je strašná! Ale ešte horšie, ako vojna, je otroctvo.“ Náš básnik Samo Chalupka o tom osemdesiat rokov pred ním napísal svoju najznámejšiu báseň.
Vojnu naozaj nechceme, ale ak nám ju „rukou kradmou“ niekto vnúti, nebojme sa! Budeme sa brániť a nebudeme sami. Čím viditeľnejšia bude naša odvaha a naša pripravenosť, tým menej pravdepodobné bude, že si na nás niekto trúfne. A bohužiaľ, opačne to platí tiež.